NAMIESTO TABLETU ÓMAMA...
 

Žijeme v ére, kedy sa dieťa po narodení ani nepýta mamke na ruky, ale obzerá sa po voľnom tablete či mobilnom telefóne. Varovala som dvojročné dievčatko, ktoré ako bod číslo jeden zaujal môj tablet. Bábiky, plyšové hračky či iné možnosti ako stráviť čas – si nevšimlo...

Chodila som po ústavoch sociálnej starostlivosti, kde boli odložení starí rodičia bez chuti žiť alebo tvorivo sa prejavovať, akoby „čakajúci na svoj koniec“...

Skúsila som deti, ktoré som mala postrážiť, potešiť rozprávkou, V šírom poli zámoček, zámoček. Ligoce sa, ligoce, ligoce. Kto to v zámku, kto to býva, kto to v ligotavom býva? Deti spozorneli, už ich nezaujímal tablet, ale rozprávka... a potom som hovorila ďalšie, a ďalšie rozprávky, až kým dieťa nebolo jednou postavičkou a neskúšalo svoj vnútorný svet ukázať aj v realite....

Uponáhľaní rodičia, neistota, nedôvera jeden v druhého a na druhej strane – starí rodičia so svojimi artrózami, sklerózami a neochotou držať svoju rodinu pohromade. Áno, príčiny treba hľadať nielen v mladých, ale i v starých... a na to nepotrebujeme ani notebook, ani tablet ani inú technickú vymoženosť...